O živote v a-moll
Spieva Jaromír Nohavica
Mladé rozlety 21/1988 (24.5.1988)
Je prekvapujúce, aké sú rozšírené a známe piesne z
hudobnej oblasti všeobecne zvanej folk. Napriek
tomu, že na platniach vychádzajú málo a ani v
televízii či rozhlase ich veľmi často neuvádzajú.
Priaznivci ich nahrávajú amatérsky a texty masovo
opisujú. Pre mnohých predstavuje folk jediné
kultúrne vyžitie, dokonca ovplyvňuje ich postoje a
vôbec životný štýl. Medzi najobľúbenejšie patria
pesničky Jaromíra Nohavicu. Obdarovaný schopnosťou
premieňať svoje dojmy a zážitky na pesničky, stal sa
v septembri 1981 textárom na voľnej nohe. I napriek
tomu, že po maturite začal študovať systémové
inžinierstvo na Vysokej škole baníckej v Ostrave
(bavila ho matematika). Pracoval tiež ako redaktor v
rozhlase, ako robotník vo VŽKG a knihovník, keď
nechal štúdium. Inému by možno k spokojnosti
stačilo, že Láska vonící deštem bola vďaka jeho
textu piesňou roka a Marie Rottrová jeho "dvorná
speváčka". Ale on prestal písať pre druhých a začal
s gitarou spievať sám.
Od marca 1982, kedy po prvý raz vystúpil, potešiI
zhruba na štyristo koncertoch, prevažne klubových,
vyše stotisíc poslucháčov. Dokázal vypredal pražskú
Lucernu, stal sa osobnosťou Porty 1983, ale
niekoľkokrát tiež zažil profesionálne prestávky.
Prečo ste začali texty spievať sám a čím si vysvetl'ujete
taký pronikavý a okamžitý úspech?
Keď píšete pre druhého, musíte sa chtíac-nechtiac
štylizovať, prispôsobiť sa mu. A pretože človek má
najradšej sám seba, nútená štylizácia odpadá a vy
môžete to, čo cítite vyjadriť podľa seba a za seba.
Že ľudia prijali okamžite moje piesne, ma samého
prekvapilo. Nebol som si totiž dlho istý, či sú
dobré. Až pred Folkovým kolotočom v osemdesiatom
druhom roku som si povedal, že to asi nie je úplne
zlé. Myslím, že úspech a vzostup nesúvisia s menami,
ale s prenikaním folkovej muziky vôbec. Je v nej
slovo - v zmysle oznámenia niečoho podstatného, čo
ide zároveň od srdca a to slovo dnes podľa mňa chýba.
Niekoľkokrát som sa presvedčil, že tento žáner
dokonca oslovuje ľudí, hoci í štyridsať
päťdesiatročných, ktorí počúvajú tú svoju Bartošovú
a pozerajú sa v televízii na Rottrovú. Považujem
folk za najviac oslovujúce umenie - pre široké
vrstvy, kde sa zotierajú vekové i socíálne hranice,
kedy sa ľudia lennonovsky chytajú za ruky.
Nepreceňujete folk? Nejestvujú iné oblasti, ktoré
tiež oslovujú, napríklad malé divadelné formy?
Súhlasím, ale folková hudba má masovejší dopad.
Sprasná doba jej "fandí" i z tej oficiáinej strany,
stala sa ľudovou, folkom v pravom zmysle slova. A
nejde len o Portu, je to všeobecný jav, ale
zdôrazňujem, kľúčové je slovo, text, otázka hudby
stojí inak. Časom som si uvedomil, keď pred dvoma až
tromi rokmi nastal folkový boom, jeho miernu faloš,
pretože ja som skôr robotník slova, a ten gitarista
iba taký, ako. Slovamí možno niečo hovorím, ale to
je galiba, keď je pre niekoho folk to najlepšie v
hudbe. To ma hnevalo a hnevá do dneška. Kvôli jazzu,
vážnej hudbe.
Často sa ten, kto má úspech, začne stavať do pózy
akejsi výlučnosti, sprevádzaný malou mierou
kritickosti fanúšikov. Nemáte pocit, že to začina
byť práve problém folkovej hudby?
Máte na myslí, že sa niekedy folk hrá na veľké
umenie? Asi vás svojou odpoveďou napadnem, ale vy
ste na pódiu s gitarou nestáli, takže neviete, aké
ťažké je ustrážíť. aby ste neboli patetický, frajer,
a nestavali sa do pózy. Sú dve možnosti. Alebo to
pozérstvo ustrážite sám v sebe, iba pre seba alebo
myslíte na rudi a zaparujete im, obrazne povedané,
cigarety. Pretože vyjsť na pódium znamená rozdať sa.
A teraz zvážte, kde sú hranice, keď už nemôžete
zapaľovať, keď už musíte myslieť iba na seba, na
objektívny výsledok. Čo s tým? Ale som presvedčený,
i keď svojou otázkou naznačujete niečo iné, že tak
tí na pódiu, ako i diváci vedia, že folk nie je
jediný, že hodnoty možno nájsť aj niekde inde. Atých
niekoľko, ktorí, nech urobite čokorvek, b'udú
kričať. že český folk je najlepší a jediný, nájdete
všade.
Prečo ste si vlastne vybrali práve folk ako
prostriedok vyjadrenia? Chceli ste byť novinárom,
medzi piesňami sa pokúšate tiež o prózu...
Vždy som mal sklon k slovu, už ako chlapec som doma
vydával časopis - len tak, pre brata. Na gymnáziu
som písal časopis - volal sa Budulínek. Celá trieda
naň čakala už dva dni, takže mi slovo odjakživa
pripadalo najkomunikatívnejšie. Aj v piesňach, ktoré
som písal. Nevedel som, že je to folk, jednoducho
som písal. Próza ma láka tým, že je akási
trvalejšia. Piesne potešia, ale preletia. Každý chce
po sebe zanechať niečo zásadné a to umožňuje próza.
Som hltač života, všetko sledujem. Nie som
jednostranný a priťahujú ma aj iné oblasti, iné
spôsoby vyjadrenia. Ale písať prózu zatiaľ neviem.
Vaša hudba má vera spoločného s Vysockým a Okudžavom,
tiež ich často hráte. Ako to, že vás neovplyvnil
skôr angloamerický.prúd pesničkárov ako boli Dylan,
Mitchelová. Seeger - patríte' predsa ku generácii.
ktorá je s touto hudbou neodmysliteľne spojená?
Hm, musím pouvažovať, na to sa ma ešte nikto
nespýtal. Mala na mňa vplyv. Spomínam si, že ako
štrnásťročný som do omrzenia počúval Simona a
Garfunkela. Simon - posledný osamelý človek v New
Yorku, keď to budem parafrázovať, to sa má dotklo.
Ale už vtedy som bol bližšie k citovejšej hudbe,
jemnejšej alebo ako to nazvať? Dylan je pre mňa
niekde inde - v E7. ak môžem použiť hudobný žargón.
Ja cítim hudbu komornejšie, mám rád a-mol.
vážnejšie, zamyslenejšie ladenie. Nie je to
programové, jednoducho to zo I mňa ide takto. Ale
sovietski i "spievajúci básnici"
sedemdesiatych rokov ma oslovili. i keď to nedávam
najavo. Mimochodom Vysockij sa mi nepáči celý,
podobne Okudžava. Pár piesní z tých niekol'ko stovák
hrám preto. že ide o krásne veci. Nie je napríklad
Pravda a lož krásna pieseň? To je dôležité, nie. kde
vznikla a kto ju napísal. Ale hudobnou mentalitou sú
mi Vysockij a Okudžava blízki. väčšinou-stojím na
rovnakej strane. Iný to vezme z inej strany a
nakoniec sa všetko spojí. Jeden človek na všetko
nestačí. Keby som hudbu chápal zľava doprava, od
západu k východu a cez Valašsko, to by som nebol ja.
Tematicky je váš repertoár široký, o čom vlastne
pišete najčastejšie alebo najradšej?
Keď píšem, nechám uplynúť daný okamih. neuvažujem,
čo je pre mňa najcharakteristickejšie, ani nedokážem
pisať na objednávku. Keby som si povedal - teraz
napíšem o láske. určite by pesnička bola nakoniec o
niečom úplne inom. Až neskôr spoznám, čo je skutočne
dobré. V danej chvili je moja nota smutnejšia - asi
prejde.
Cítite sa v súčasnom folkovom hnutí osamotený alebo
viete o spriaznených dušiach? Páči sa vám niekto
mimoriadne?
Nie som tyP. ktorý by vedel organizovať kolektívne
spievanie, ako bol kedysi Šafran, vyhovuje mi skôr
vystupovať sám za seba. To ale neznamená. že si
pripadám uzatvorený v nejakej klietke osamelej
výlučnosti. Spriaznených duší je dosť. Vážim si
Vláďu Mertu, to je jasné, Karla Plíhala pre mnoho
jeho piesní a nakonec I i on sám ma niekol'kokrát
presvedčil. že je ve!'mi dobrý človek. Veľmi ma tiež
zaujíma tvorba Dáši Voňkovej. Z ostatného, priznám
sa, ma zaujme vždy len niekoľko piesní, aj keď sa to
ťažko hovorí, pretože mnohým ľuďom som za niektoré
veci veľmi vďačný.
Kde beriete istotu. !e sa nemýlite - i pri
posudzovaní tvorby iných?
Niekedy ma do úlohy arbitra ľudia tlačia, tak sa
vyjadrím, i keď normálne by som mlčal. Inokedy
hodnotím spontánne, i napriek tomu, že na to nemám
právo. Musí sa však vždy nájsť úplná alebo pravá
pravda? Ani ja ľudí nenútim, skôr im tú svoju
ponúkam, nech pouvažujú. či to tiež nie- je ich
pravda. A keď nie je, tak nie je.
Akí poslucháči vám najviac vyhovujú?
Vysokoškoláci. Nepovyšujem ich, ale oni mlčia. keď
mlčím, smejú sa. keď sa smejete vy. Keď hráte na
Porte, čaká sa od vás. že zahráte "bombu", zatial'
čo vo vysokoškolských kluboch dýcha tolerancia.
Jednoducho, ak nezahráte bombu, tak nezahráte,
vypočujú si niečo iné.
Petr Dorůžka v Panoramate populárnej hudby tvrdí. !e
úspech pesničkárov. ktorí dorastú na formát veľkých
hviezd. sa zvyčajne neobíde bez určitých
kompromisov. Aké podstupujete vy?
No, je to zložité. Kompromis znamená. že sa človek
musí vyrovnať sám so sebou a ešte vedieť. že sa musí
vyrovnať s poslucháčmi, zapaľovať im tú cigaretu.
Len čo vyjdete na pódium, nech si myslí kto chce čo
chce, zrazu ste tam a keď nechcete robiť kompromisy.
nelezte tam. Je to tvrdo povedané. ale je to tak. Sú
situácie a koncerty, kedy nechcete - niečo zahrať,
ale poviete si - veď oni prišli na vás, prečo majú
riešiť nejaké vaše problémy a tak im zahráte čo chcú
i napriek tomu, že práve v tej chvíli nemáte chuť.
Samozrejme. že niekedy hrám podľa svojej nálady,
niekedy som i protivný, ale väčšinou sa rozdávam. To
je jeden kompromis. .(Druhý - na jednej strane
viete, že Vláďa Merta je lepší. na druhej strane
citite, že vás ľudia chcú.) Ďalší kompromis je
kompromis srdca a rozumu. Aj keď je vo mne
spontánnosť, v zásade som rozumovo založený človek.
Snažím sa nerobiť myšlienkové kompromisy.
Neustupujem.
Speváci s gitarou sí spravidla. verní starej ľudovej
tradícii. neberú obrúsok pred ústa a vďaka svojej
prostorekosti nem_vajú práve ľahký život. Jaromír
Nohavica je typický priklad. S gloriolou zakázaného
ovocia. ktoré chuti najlepšie. priťahuje aj tých
poslucháčov. ktorým inak folk nič nehovorí. V snahe
odbúrať zbytočné fámy. snažil som sa dopátrať toho
zásadného. čo súčasnému folku strpčuje !ivot.
Zároveň otvorene informovať. v akej situácii je
jeden z jeho hlavných protagonistov. Zatelefonoval
som preto na miesto najpovolanejšie. do Krajského
kultúrneho strediska v Ostrave, posledného
Nohavicovho sprostredkovateľa. Podľa slov vedúceho
dramaturga v tejto umeleckej agentúre Ladislava
Knižátka je záležitosť jednoduchá. KKS na základe
opakovaných sťa!ností. naposledy zo západných Čiech.
zrušilo sprostredkovanie z dôvodu nedodržania
zmluvných podmienok. Nohavica jednoducho zahral
piesne. Ktoré neboli vo schválenom scenári.
Čo pre vás tento krok agentúry znamená?
Tol'ko, že vystupovať môžem na základe povoleni od
národného výboru, keď ich vybaví poriadateľ, pravda
bez nároku na honorár. Nehľadiac na existenčnú
otázku mojej rodiny, je táto situácia pre mňa
prijateľná. Hrám asi desaťkrát do mesiaca, bez
závislosti od tejto inštitúcie. Predovšetkým
agentúry nemajú vôbec ujasnený statut
pesničkára.Pesničkári sú národ veľmi tvorivý. Do
roka mám dvadsať-tridsať piesni, ktoré aktuálne
reagujú na danú situáciu.Nemôžem predsa chodiť
každých štrnásť dní, mesiac čO mesiac do agentúry na
schválenie zmeny scenára, a ako dlho by to
schválenie tiež trvalo! A potom sám cítite, pokia!'
vidíte rovnaného speváka v krátkom odstupe, tú nudu,
keď hovorí rovnaké veci, opakuje rovnaké "grify".
Navyše, v tejto hudbe je najpríjemnejšia okamžitá
reakcia na správanie publika alebo jeho náladu,
improvizácia.Ešte raz sa vrátim k L Doružkovi.
Presvedčenie folkových spevákov. že pesnička sa má,
ba musí vyjadrovať k všetkým veciam. ktoré sa autora
i poslucháča najviac dotýkajú, splýva s jednou z
programových zásad toho, čomu ša hovorí politická
alebo angažovaná pieseň.
Jiří Simbartl
Zdroj:
Mladé rozlety