Pätnásť zastavení Járu Nohavicu
WWW.KULTURA.SME.SK- 28.2008
Nie je jednoduché recenzovať dielo, ktoré vzniklo na základe otázok a pochybností o spolupráci Jaromíra Nohavicu so Štátnou bezpečnosťou. Namiesto faktov, vyhlásení či dokumentov, na ktoré sme čakali, nám však autor ponúkol prierez udalostí a svojich pocitov formou, ktorú bezpochyby ovláda najlepšie – pesničkami.
Jarek Nohavica už mnohokrát dokázal, že je majstrom piesne. Či sa mu však podarí prebiť – ním odmietané – fakty umením, záleží v značnej miere na dôvere poslucháča. Ikarus hovorí skôr o dôsledkoch obvinení, s ktorými sa Nohavica stretáva, chýba mu však odpoveď na základnú otázku: prečo tie obvinenia padli, a prečo sa Nohavica o nich stále odmieta baviť.
Návrat do minulosti
Ikarus pripomína Nohavicov starší album Mikymauzoleum, ktorý tiež vznikol ako jeho reakcia na osobné problémy, vtedy s alkoholom. Tie súčasné sú však iného charakteru.
Možno práve preto je pätnásť jeho najnovších piesní menej obrazných. Sú viac (niekedy až priveľmi) konkrétne, rukolapné. Aj keď sa Nohavica očividne snažil, príliš faktická téma mu inú možnosť nedala.
Hoci album vznikol ako živá nahrávka na ôsmich koncertoch v Ostrave, až na malé výnimky na ňom publikum skôr cítiť, ako počuť. Pôsobí dojmom, akoby sedelo v hľadisku s otvorenými ústami a pozorne počúvalo, čo mu to vlastne ten Jarek spieva.
Album sa začína piesňou Já si to pamatuju. Nohavica si v nej spomína na bezsenné noci, zákazy, na „posratú“ Štb a zoznamy jej spolupracovníkov. Posledné verše v rytme SOS sú jasnou prosbou o pomoc v neľahkej situácii („hřebíkem tě přibijeme, jako kočku na vrata, tatata tátátá tatata“). Po úvodnom hneve, spomienkach, výčitkách a bezmocnosti nás Nohavica sprevádza svojimi pocitmi, tak ako vznikali. Tak ako sa kopili.
Odkaz Krylovi
V piesňach nájdeme plnú hrsť sklamania, nedôvery, neporozumenia („Ty ptáš se mně / ja ptám se tě / každý jinou řečí, na jiné planetě“), pochybnosti o priateľstve („Než li s ním, radši sám/ takovým nezpívám“).
Ďalšou veľmi konkrétnou piesňou je priamy odkaz Karlovi Krylovi, na ktorého Nohavica údajne donášal. V skladbe Kam jsme to došli bratříčku spieva: „Kam jsme to došli ruku v ruce (…) a proč mně bolí srdce (…) někdo nás podved, bratřičku / a přived do neštěstí“. Ale kto je ten „někdo“?
Depresívna, bezvýchodisková nálada vrcholí v piesňach Do dne a do roka – na tomto albume to je jedna z mála typických nohavicovských piesní, plných obrazov, ako vystrihnutá z Mikymauzolea. A tiež aj súkromným vyznaním Pro Martinu. Pieseň On se oběsil je iba poslednou kvapkou, ktorá prerastie až do protiútoku.
Od tohto zlomu nachádza Nohavica východiská, s ktorými sa musí zmieriť (Bylo nás sedm, a teď jsem sám). Chce ostať verný svojim verným (Ostravian Pie) a opäť vzlietnuť aj za cenu rizika pádu (Ikarus), povzniesť sa ponad problémy a poznačený (Mám jizvu na rtu) pokračovať ďalej.
Ak bolo Nohavicovo Mikymauzolem depresívne, tak Ikarus by mali psychiatri, napriek nepochybnej kráse, pacientom zakázať. A vy ostatní, čo nepoznáte depresie, pochybnosti a sklamania, si ho vypočujte. Aby ste vedeli, ako to vyzerá.
Abum zatiaľ ešte nie je v oficiálnom predaji, ale dá sa k nemu dostať cez Nohavicovu internetovú stránku. V obchodoch má byť koncom marca.
Miro Čevela
Zdroj: WWW.KULTURA.SME.SK