O živote v a-moll. Spieva Jaromír Nohavica
MLADÉ ROZLETY 21/1988 (24.5.1988)
Je prekvapujúce, aké sú rozšírené a známe piesne z hudobnej oblasti všeobecne zvanej folk. Napriek tomu, že na platniach vychádzajú málo a ani v televízii či rozhlase ich veľmi často neuvádzajú. Priaznivci ich nahrávajú amatérsky a texty masovo opisujú. Pre mnohých predstavuje folk jediné kultúrne vyžitie, dokonca ovplyvňuje ich postoje a vôbec životný štýl. Medzi najobľúbenejšie patria pesničky Jaromíra Nohavicu. Obdarovaný schopnosťou premieňať svoje dojmy a zážitky na pesničky, stal sa v septembri 1981 textárom na voľnej nohe. I napriek tomu, že po maturite začal študovať systémové inžinierstvo na Vysokej škole baníckej v Ostrave (bavila ho matematika). Pracoval tiež ako redaktor v rozhlase, ako robotník vo VŽKG a knihovník, keď nechal štúdium. Inému by možno k spokojnosti stačilo, že Láska vonící deštem bola vďaka jeho textu piesňou roka a Marie Rottrová jeho „dvorná speváčka“. Ale on prestal písať pre druhých a začal s gitarou spievať sám.
Od marca 1982, kedy po prvý raz vystúpil, potešiI zhruba na štyristo koncertoch, prevažne klubových, vyše stotisíc poslucháčov. Dokázal vypredal pražskú Lucernu, stal sa osobnosťou Porty 1983, ale niekoľkokrát tiež zažil profesionálne prestávky.
Prečo ste začali texty spievať sám a čím si vysvetl’ujete taký pronikavý a okamžitý úspech?
Keď píšete pre druhého, musíte sa chtíac-nechtiac štylizovať, prispôsobiť sa mu. A pretože človek má najradšej sám seba, nútená štylizácia odpadá a vy môžete to, čo cítite vyjadriť podľa seba a za seba. Že ľudia prijali okamžite moje piesne, ma samého prekvapilo. Nebol som si totiž dlho istý, či sú dobré. Až pred Folkovým kolotočom v osemdesiatom druhom roku som si povedal, že to asi nie je úplne zlé. Myslím, že úspech a vzostup nesúvisia s menami, ale s prenikaním folkovej muziky vôbec. Je v nej slovo – v zmysle oznámenia niečoho podstatného, čo ide zároveň od srdca a to slovo dnes podľa mňa chýba.
Niekoľkokrát som sa presvedčil, že tento žáner dokonca oslovuje ľudí, hoci í štyridsať päťdesiatročných, ktorí počúvajú tú svoju Bartošovú a pozerajú sa v televízii na Rottrovú. Považujem folk za najviac oslovujúce umenie – pre široké vrstvy, kde sa zotierajú vekové i socíálne hranice, kedy sa ľudia lennonovsky chytajú za ruky.
Nepreceňujete folk? Nejestvujú iné oblasti, ktoré tiež oslovujú, napríklad malé divadelné formy?
Súhlasím, ale folková hudba má masovejší dopad. Sprasná doba jej „fandí“ i z tej oficiáinej strany, stala sa ľudovou, folkom v pravom zmysle slova. A nejde len o Portu, je to všeobecný jav, ale zdôrazňujem, kľúčové je slovo, text, otázka hudby stojí inak. Časom som si uvedomil, keď pred dvoma až tromi rokmi nastal folkový boom, jeho miernu faloš, pretože ja som skôr robotník slova, a ten gitarista iba taký, ako. Slovamí možno niečo hovorím, ale to je galiba, keď je pre niekoho folk to najlepšie v hudbe. To ma hnevalo a hnevá do dneška. Kvôli jazzu, vážnej hudbe.
Často sa ten, kto má úspech, začne stavať do pózy akejsi výlučnosti, sprevádzaný malou mierou kritickosti fanúšikov. Nemáte pocit, že to začina byť práve problém folkovej hudby?
Máte na myslí, že sa niekedy folk hrá na veľké umenie? Asi vás svojou odpoveďou napadnem, ale vy ste na pódiu s gitarou nestáli, takže neviete, aké ťažké je ustrážíť. aby ste neboli patetický, frajer, a nestavali sa do pózy. Sú dve možnosti. Alebo to pozérstvo ustrážite sám v sebe, iba pre seba alebo myslíte na rudi a zaparujete im, obrazne povedané, cigarety. Pretože vyjsť na pódium znamená rozdať sa. A teraz zvážte, kde sú hranice, keď už nemôžete zapaľovať, keď už musíte myslieť iba na seba, na objektívny výsledok. Čo s tým? Ale som presvedčený, i keď svojou otázkou naznačujete niečo iné, že tak tí na pódiu, ako i diváci vedia, že folk nie je jediný, že hodnoty možno nájsť aj niekde inde. Atých niekoľko, ktorí, nech urobite čokorvek, b’udú kričať. že český folk je najlepší a jediný, nájdete všade.
Prečo ste si vlastne vybrali práve folk ako prostriedok vyjadrenia? Chceli ste byť novinárom, medzi piesňami sa pokúšate tiež o prózu…
Vždy som mal sklon k slovu, už ako chlapec som doma vydával časopis – len tak, pre brata. Na gymnáziu som písal časopis – volal sa Budulínek. Celá trieda naň čakala už dva dni, takže mi slovo odjakživa pripadalo najkomunikatívnejšie. Aj v piesňach, ktoré som písal. Nevedel som, že je to folk, jednoducho som písal. Próza ma láka tým, že je akási trvalejšia. Piesne potešia, ale preletia. Každý chce po sebe zanechať niečo zásadné a to umožňuje próza. Som hltač života, všetko sledujem. Nie som jednostranný a priťahujú ma aj iné oblasti, iné spôsoby vyjadrenia. Ale písať prózu zatiaľ neviem.
Vaša hudba má vera spoločného s Vysockým a Okudžavom, tiež ich často hráte. Ako to, že vás neovplyvnil skôr angloamerický.prúd pesničkárov ako boli Dylan, Mitchelová. Seeger – patríte‘ predsa ku generácii. ktorá je s touto hudbou neodmysliteľne spojená?
Hm, musím pouvažovať, na to sa ma ešte nikto nespýtal. Mala na mňa vplyv. Spomínam si, že ako štrnásťročný som do omrzenia počúval Simona a Garfunkela. Simon – posledný osamelý človek v New Yorku, keď to budem parafrázovať, to sa má dotklo. Ale už vtedy som bol bližšie k citovejšej hudbe, jemnejšej alebo ako to nazvať? Dylan je pre mňa niekde inde – v E7. ak môžem použiť hudobný žargón. Ja cítim hudbu komornejšie, mám rád a-mol. vážnejšie, zamyslenejšie ladenie. Nie je to programové, jednoducho to zo I mňa ide takto. Ale sovietski i „spievajúci básnici“ sedemdesiatych rokov ma oslovili. i keď to nedávam najavo. Mimochodom Vysockij sa mi nepáči celý, podobne Okudžava. Pár piesní z tých niekol’ko stovák hrám preto. že ide o krásne veci. Nie je napríklad Pravda a lož krásna pieseň? To je dôležité, nie. kde vznikla a kto ju napísal. Ale hudobnou mentalitou sú mi Vysockij a Okudžava blízki. väčšinou-stojím na rovnakej strane. Iný to vezme z inej strany a nakoniec sa všetko spojí. Jeden človek na všetko nestačí. Keby som hudbu chápal zľava doprava, od západu k východu a cez Valašsko, to by som nebol ja.
Tematicky je váš repertoár široký, o čom vlastne pišete najčastejšie alebo najradšej?
Keď píšem, nechám uplynúť daný okamih. neuvažujem, čo je pre mňa najcharakteristickejšie, ani nedokážem pisať na objednávku. Keby som si povedal – teraz napíšem o láske. určite by pesnička bola nakoniec o niečom úplne inom. Až neskôr spoznám, čo je skutočne dobré. V danej chvili je moja nota smutnejšia – asi prejde.
Cítite sa v súčasnom folkovom hnutí osamotený alebo viete o spriaznených dušiach? Páči sa vám niekto mimoriadne?
Nie som tyP. ktorý by vedel organizovať kolektívne spievanie, ako bol kedysi Šafran, vyhovuje mi skôr vystupovať sám za seba. To ale neznamená. že si pripadám uzatvorený v nejakej klietke osamelej výlučnosti. Spriaznených duší je dosť. Vážim si Vláďu Mertu, to je jasné, Karla Plíhala pre mnoho jeho piesní a nakonec I i on sám ma niekol’kokrát presvedčil. že je ve!’mi dobrý človek. Veľmi ma tiež zaujíma tvorba Dáši Voňkovej. Z ostatného, priznám sa, ma zaujme vždy len niekoľko piesní, aj keď sa to ťažko hovorí, pretože mnohým ľuďom som za niektoré veci veľmi vďačný.
Kde beriete istotu, že sa nemýlite – i pri posudzovaní tvorby iných?
Niekedy ma do úlohy arbitra ľudia tlačia, tak sa vyjadrím, i keď normálne by som mlčal. Inokedy hodnotím spontánne, i napriek tomu, že na to nemám právo. Musí sa však vždy nájsť úplná alebo pravá pravda? Ani ja ľudí nenútim, skôr im tú svoju ponúkam, nech pouvažujú. či to tiež nie- je ich pravda. A keď nie je, tak nie je.
Akí poslucháči vám najviac vyhovujú?
Vysokoškoláci. Nepovyšujem ich, ale oni mlčia. keď mlčím, smejú sa. keď sa smejete vy. Keď hráte na Porte, čaká sa od vás. že zahráte „bombu“, zatial‘ čo vo vysokoškolských kluboch dýcha tolerancia. Jednoducho, ak nezahráte bombu, tak nezahráte, vypočujú si niečo iné.
Petr Dorůžka v Panoramate populárnej hudby tvrdí. že úspech pesničkárov. ktorí dorastú na formát veľkých hviezd. sa zvyčajne neobíde bez určitých kompromisov. Aké podstupujete vy?
No, je to zložité. Kompromis znamená. že sa človek musí vyrovnať sám so sebou a ešte vedieť. že sa musí vyrovnať s poslucháčmi, zapaľovať im tú cigaretu. Len čo vyjdete na pódium, nech si myslí kto chce čo chce, zrazu ste tam a keď nechcete robiť kompromisy. nelezte tam. Je to tvrdo povedané. ale je to tak. Sú situácie a koncerty, kedy nechcete – niečo zahrať, ale poviete si – veď oni prišli na vás, prečo majú riešiť nejaké vaše problémy a tak im zahráte čo chcú i napriek tomu, že práve v tej chvíli nemáte chuť. Samozrejme. že niekedy hrám podľa svojej nálady, niekedy som i protivný, ale väčšinou sa rozdávam. To je jeden kompromis. .(Druhý – na jednej strane viete, že Vláďa Merta je lepší. na druhej strane citite, že vás ľudia chcú.) Ďalší kompromis je kompromis srdca a rozumu. Aj keď je vo mne spontánnosť, v zásade som rozumovo založený človek. Snažím sa nerobiť myšlienkové kompromisy. Neustupujem.
Speváci s gitarou sí spravidla. verní starej ľudovej tradícii. neberú obrúsok pred ústa a vďaka svojej prostorekosti nem_vajú práve ľahký život. Jaromír Nohavica je typický priklad. S gloriolou zakázaného ovocia. ktoré chuti najlepšie. priťahuje aj tých poslucháčov. ktorým inak folk nič nehovorí. V snahe odbúrať zbytočné fámy. snažil som sa dopátrať toho zásadného. čo súčasnému folku strpčuje !ivot. Zároveň otvorene informovať. v akej situácii je jeden z jeho hlavných protagonistov. Zatelefonoval som preto na miesto najpovolanejšie. do Krajského kultúrneho strediska v Ostrave, posledného Nohavicovho sprostredkovateľa. Podľa slov vedúceho dramaturga v tejto umeleckej agentúre Ladislava Knižátka je záležitosť jednoduchá. KKS na základe opakovaných sťa!ností. naposledy zo západných Čiech. zrušilo sprostredkovanie z dôvodu nedodržania zmluvných podmienok. Nohavica jednoducho zahral piesne. Ktoré neboli vo schválenom scenári.
Čo pre vás tento krok agentúry znamená?
Tol’ko, že vystupovať môžem na základe povoleni od národného výboru, keď ich vybaví poriadateľ, pravda bez nároku na honorár. Nehľadiac na existenčnú otázku mojej rodiny, je táto situácia pre mňa prijateľná. Hrám asi desaťkrát do mesiaca, bez závislosti od tejto inštitúcie. Predovšetkým agentúry nemajú vôbec ujasnený statut pesničkára.Pesničkári sú národ veľmi tvorivý. Do roka mám dvadsať-tridsať piesni, ktoré aktuálne reagujú na danú situáciu.Nemôžem predsa chodiť každých štrnásť dní, mesiac čO mesiac do agentúry na schválenie zmeny scenára, a ako dlho by to schválenie tiež trvalo! A potom sám cítite, pokia!‘ vidíte rovnaného speváka v krátkom odstupe, tú nudu, keď hovorí rovnaké veci, opakuje rovnaké „grify“. Navyše, v tejto hudbe je najpríjemnejšia okamžitá reakcia na správanie publika alebo jeho náladu, improvizácia.Ešte raz sa vrátim k L Doružkovi. Presvedčenie folkových spevákov. že pesnička sa má, ba musí vyjadrovať k všetkým veciam. ktoré sa autora i poslucháča najviac dotýkajú, splýva s jednou z programových zásad toho, čomu ša hovorí politická alebo angažovaná pieseň.
Jiří Simbartl
Zdroj: Mladé rozlety